História spracovania kože

Zvieracie kože zohrávali v ľudskej civilizácii dôležitú úlohu už od praveku. Koža je prirodzenou ochranou tela zvieraťa a udržiava jeho telesnú teplotu. To sú veľmi cenné vlastnosti, vďaka ktorým bola užitočná na primitívne oblečenie. Na rozdiel od iných prehistorických materiálov a nástrojov koža nestratila svoj význam pre človeka dodnes. Dokonca ani v dobe syntetických tkanín sa vlastnosti pravej prírodnej kože nedajú úplne napodobniť.

Pravá koža je len jednou

Naši predkovia čoskoro zistili, že neopracovaná koža sa sama o sebe stáva krehkou a pomaly podlieha skaze čoskoro po vybratí. Jej trvanlivosť sa snažili predĺžiť rôznymi spôsobmi vrátane žutia alebo trenia o kameň. Až neskôr sa vyvinulo účinné spracovanie kože. Nikto dnes presne nevie, kedy a kde bolo vynájdené, ale prvé zmienky o vyčinení kože možno nájsť už tisícky rokov pred Kristom v starovekom Egypte a ázijských krajinách. Pravdepodobne najstaršou metódou činenia bolo mazanie tukom v kombinácii s dymom. V Nemecku sa kožušiny dodnes nazývajú "rauchware" (rauch je nemecký výraz pre dym). Veľký rozmach garbiarskeho a kožiarskeho priemyslu sa začal neskôr v mestských štátoch starovekého Grécka. Túto prácu vykonávali výlučne otroci a nebola veľmi obľúbená, najmä kvôli nepríjemnému zápachu garbiarní. v staroveku sa koža používala nielen na odevy, ale aj na prvé čalúnenie.

Od staroveku až do 19. storočia sa koža používala najprv na výrobu usní. V 19. storočí sa surová koža najčastejšie spracovávala pomocou garbiarskych výťažkov. Koža sa najprv zbavila všetkých chlpov a iných prebytočných častí a potom sa vložila do roztoku trieslového oleja a vody, kde sa nechala vypaľovať aspoň niekoľko mesiacov. Trieslovina je prípravok vyrobený z rozdrvenej kôry stromov. Kôra obsahuje veľa trieslovín, ktoré sa dobre viažu na kolagén obsiahnutý v koži. Druh použitého tanínu ovplyvňoval aj výslednú farbu kože.

Pôvodný spôsob výroby kože na našom území, vtedy na Veľkej Morave, je známy aj u nás na Slovensku. Koža sa zbavovala chlpov škrabaním nožom alebo vápnom. Robilo sa to vo veľkých jamách vyložených hlinou. Kože posypané soľou sa ukladali do jamy a prekladali rozdrvenou dubovou kôrou. Jama sa zaliala vodou a prikryla. Po vybratí sa ešte vlhká koža musela opracovať pomocou hobsa, železného nástroja v tvare polmesiaca, aby zostala pružná a ohybná. Moravania tiež natierali hotový výrobok krvou, aby mal hnedý a lesklý povrch.

Ďalší rozvoj garbiarstva nastal v 10. storočí, keď vzrástol význam jednotlivých remesiel, ale aj moc cechov. Remeselné cechy v stredovekej Európe sa bránili zvyšovaniu výroby, aby udržali rovnakú cenu kože. Zakázali reklamu, odmietali nové výrobné postupy a nedali povolenie novým remeselníkom. Až koncom 17. storočia vznikli efektívnejšie garbiarne, keď štáty začali podporovať väčšiu slobodu výroby. V druhej polovici 19. storočia bol pôvodný proces činenia postupne nahradený novou metódou, technológiou chrómového činenia, pri ktorej sa namiesto kôry stromov používali soli chrómu. Výroba pomocou triesla však úplne nezanikla, pretože je vhodnejšia pre niektoré druhy usní. A tak sa v niektorých menších dielňach používa dodnes.

Od dávnych čias zohrávalo garbiarstvo veľkú úlohu aj v nábytkárskom remesle. Vyčinenie kože je však pomerne nákladná záležitosť. Navyše, ako už bolo povedané, stredoveké cechy bránili jej zlacneniu. Preto si len málo ľudí mohlo dovoliť toľko kože na potiahnutie nábytku. Kožené pohovky a kreslá tak vlastnili najmä panovníci a šľachta. Až s rozvojom manufaktúr sa kožený nábytok stával čoraz obľúbenejším. Koža však nikdy nestratila svoj status luxusného tovaru. Naopak, dnes, keď ju možno nahradiť lacnejšou náhradou, opäť získava svoj význam ako symbol kvality.

^{(Zdroj obrázku: Katalóg Cierre, model Chandelier)}