Filozofia nábytku podľa E. A. Poea

Problematikou nábytku a správneho využívania interiérov sa v histórii nezaoberali len dizajnéri alebo východní učenci. Mnohí kultoví spisovatelia sa občas zaujímali o otázky, ktoré by sme si s ním bežne nespájali. Jedným z takýchto autorov je aj jeden z najznámejších amerických spisovateľov 19. storočia Edgar Allan Poe. Okrem poviedok, ktoré položili základy hororového a detektívneho žánru, písal aj eseje, v ktorých sa venoval rôznym spoločenským neduhom. Jedna z najznámejších má názov Filozofia nábytku.

Poe v nej vtipným, takmer satirickým spôsobom kritizuje, ako boli v Amerike jeho doby zvyčajne zariadené domy vyššej a strednej triedy. Hoci ju uverejnil v roku 1840, jej posolstvo je celkom nadčasové. Poeova kritika totiž poukazuje predovšetkým na to, že jeho spoluobčanom nešlo ani tak o pohodlie a estetickú príťažlivosť, ako o to, aby vystavili na obdiv svoje bohatstvo.

V úvode sa píše, že filozofia sa skrýva vo všetkom, dokonca aj vo vajíčkach na smaženie, a už vôbec nie v nábytku. Práve tejto filozofii vraj Američania zo všetkých ľudí najviac nerozumejú. Poe s nadsádzkou charakterizuje prístup ostatných jednotlivých národov k nábytku a dekoráciám. Na čele sú Briti a odtiaľ to už ide dolu kopcom. Taliani vraj majú aspoň nejaký zmysel a cit pre farby a použitie mramoru. Francúzi možno majú zmysel pre estetiku, ale sú leniví ju študovať. Holanďania majú len malú predstavu o tom, že je rozdiel medzi záclonou a kapustou. Španieli zatiaľ len vešajú záclony, kde sa len dá. Snáď len Hottentóti si počínajú dobre v rámci svojich možností. Ale zo všetkých sú podľa Poea smiešni iba Yankees.

Dôvodom je, že USA nemajú dlhú históriu a aristokratické rody. V Amerike sa aristokracia vytvorila až s pomocou peňazí, takzvaných nových peňazí. Zobrazovanie bohatstva tu pripomína heraldickú symboliku, ktorá sa používala na vyjadrenie dôležitosti medzi šľachtou a v monarchiách. V Anglicku napríklad nie je zvykom vybaviť miestnosť výlučne drahým nábytkom. V skutočnosti sa Angličania inšpirovali svojou šľachtou, ktorá ho nikdy nepotrebovala.

Poe svoju kritiku nemierni. Dokonca hovorí, že pre oko umeleckého človeka nie je nič strašnejšie ako interiér toho, čo sa v Spojených štátoch nazýva dobre zariadený byt. Takému bytu totiž chýba všetka starostlivosť človeka s dobrým vkusom. Kritizuje takmer všetko jednotlivo: Výber farieb, nezodpovedajúci nábytok, záclony a koberce. Celkovo je všetko predovšetkým strašne preplnené gýčom. Osobitnú nenávisť prechováva k posadnutosti sklom. V Spojených štátoch v prvej polovici 19. storočia boli sklenené dekorácie a krikľavé sklenené lustre pravdepodobne veľmi populárne. Poe to považuje za nevkus ľudí, ktorí majú pocit, že čím viac sa ich dom bude lesknúť a trblietať, tým bude vyzerať honosnejšie.

Na konci eseje opisuje praktický príklad toho, ako by podľa neho mala vyzerať ideálna miestnosť. Miestnosť by mala mať obdĺžnikový tvar a rozmery tridsať krát dvadsaťpäť stôp. Vedú do nej len jedny úzke dvere. Svetlo zabezpečujú dve veľké okná z karmínového skla s dĺžkou po podlahu. Okenné závesy majú byť lemované strieborným brokátom. Práve farba záclon určuje charakter miestnosti a mala by byť inšpiráciou aj pre ostatné doplnky. Dokonca aj steny sú vytapetované v striebornošedej farbe. Na stenách visí len niekoľko veľkých obrazov a jedno veľké oválne zrkadlo. Nábytok tvoria predovšetkým dve svetloružové kreslá, dve pohovky z rovnakého dreva a osemhranný mramorový stôl. Miestnosť zdobí aj koncertné krídlo, police s najmenej dvesto knihami a vázy s čerstvými kvetmi v každom rohu. Celkovo má miestnosť pôsobiť upokojujúcim dojmom. V Múzeu Edgara Allana Poea vo Filadelfii sa nachádza miestnosť postavená presne podľa tohto návrhu.

V súčasnosti by už len málokto považoval Poeovu izbu za ideálnu. Ani ostatné časti eseje nie sú veľmi aktuálne. Základná myšlienka však zostáva. Ak je človek obdarený bohatstvom, ale zlým vkusom, jeho domov, žiaľ, nie je práve vrcholom estetiky.